Jaro
22°C
Ráno
Slunce prostoupilo mraky. Obloha je jasná a Slunce se snaží alespoň tak chabě zahřát ostrovany. Příroda rozkvétá, někteří živočichové se vrací do chladných hor a jiní se zase probouzejí. Avšak ne všichni jsou bezpeční.
Lya
Badass Admin
Kai
Cookie Admin
---
Někdo
---
NĚKDO
upomínky
bla, bla, eventy, čistky, zprávičky dne a takový blbůstky cccc:
Post by Lucille Maddison Adams on Apr 21, 2018 6:59:38 GMT
Zobudila sa. Alebo skôr precitla. Hneď jej bolo jasné, že to, na čom leží, nebude posteľ, gauč, či niečo podobné. Piesok... Ale odkiaľ sa ten piesok vzal? Pomaly otvorila oči a posadila sa. ,,No do frasa" povedala si potichu sama pre seba keď sa trocha porozhliadla. Pokúsila sa pohrabať vo svojej pamäti, no posledná spomienka siahala len tam, že bola akurát s kamarátmi v aute a šli na nejakú chatu. Chatu, ktorá určite nie je blízko mora či pláže. Mad si bola istá, že alkohol v tom rolu hrať nebude, pretože ak pila, tak nikdy nie toľko aby mala totálne okno... a toto by si snáď pamätala, nie? No, bola mierne zmätená z celej tej situácie, v ktorej sa ocitla. Bola na ostrove alebo pobreží. Nepoznala to tu, takže tu nikto nebola. Nikto v okolí a nevypadalo to tak, že by niekto v širšom okolí vôbec mohol byť. Nepamätala si nič čo sa týka toho, jak sa sem dostala a netušila ani prečo tu je. A bola tu sama. Žiadni priatelia, nikto koho by poznala aspoň z videnia, dokonca ani nikto úplne neznámy. Len ona. Pomaly vstala a opäť sa porozhliadla. Ak by si nevšímala faktu, že je úplne zmätená a stratená, tak by si to tu možno aj plne užila, aj keď Mad nepatrí zrovna medzi ľudí, ktorí sa zbytočne stresujú, tak sa jednoducho rozhodla hodiť všetky tie nejasnosti a starosti za hlavu. Veď predsa keď je tu, tak aspoň z toho niečo vyťaží, nie? Napadli ju štyri veci, ktoré by mohla robiť. Prvá je plávanie, ale nechcela sa zbytočne zamočiť a navyše voda nebola najteplejšia. Druhá vec, bola stavanie pieskového hradu. No hej, činnosť pre malé deti, ale ju by to proste bavilo. No nemala na to žiadne pomôcky, takže by vypatlala akurát tak kopček piesku. Čiže aj tú možnosť zavrhla. Ďalšia bola niekoho nájsť. No nejak intenzívne hľadať sa jej nechcelo a navyše skoro nikdy nenájdete čo hľadáte. Preto sa priklonila k štvrtej možnosti, ktorá bola preskúmať to tu a možno počas toho aj niekoho nájde. Netušila do ktorého smeru by mala ísť. Nevedela sa rozhodnúť medzi možnosťami po pobreží a rovno od pobrežia, čiže niekam smerom k lesu, alebo čo to vlastne bolo. Rozhodla sa pre druhú možnosť, keďže tam by mohla byť aspoň trocha chránená od slnka. Tak sa malými krôčkami vybrala smerom k stromom v diaľke a celý čas sa obzerala okolo seba aby si všetko zapamätala.
Post by Laramée Aalt Jacques on Apr 21, 2018 12:12:06 GMT
Nejprve nebylo vůbec nic. Opravdu naprosté prázdno, až potom byla tma a teprve až pak se začínal probouzet. Ale pěkně pomalu tak, jak to měl vždy ve zvyku. Ještě než se pořádně probrala jeho mysl, smysly už začaly vnímat, že něco není v pořádku. Nejprve to zaslechl. Opravdu si byl stoprocentně jistý, že mu doma u postele nehraje relaxační hudba v podobě mořských vln a byl si ještě jistější, že dům jeho rodičů není na pláži, nýbrž uprostřed rušného města. A také věděl, že si nikdy nemohl splést zvuk vln s rachotem aut. Pak se probrala chuť, což bylo hrozně nepříjemné. V ústech ucítil nejen slanost, ale i zrnka písku. To bylo horší, než slanost. A zároveň s chutí se probral i čich. Cítil mořský vzduch a jeho slanost a začínal se děsit, takže se začínalo všechno podstatně urychlovat. Najednou si uvědomil, že neleží na ničem jiném, než písku. Jediný smysl, jestli počítám správně, který zůstal pozadu byl zrak. Ne, že by oslepl. Odmítal oči otevřít. Děsil se, co by mohl zahlednout a zároveň se naivně utěšoval, že si z něj třeba někdo vystřelil a včerejší noc jo opil, odvezl na pláž a chystá překvapení. Anebo si jen nepamatuje, že je na dovolené. Proč by měl okamžitě přemýšlet nad nejhorším možným scénářem. Krom toho, jak by se asi mohl dostat na nějaký ostrov. Stejně nevěděl, jestli je na pevnině nebo na ostrově. Právě tahle otázka jo donutila se konečně porozhlédnout. Nejprve se zvedl, ruce si otřel o kalhoty a pak si opatrně promnul oči. Jen pro případ, kdyby měl kolem víček písek. Nechtěl, aby se mu ta zrnka dostala do očí. A pak je konečně otevřel. Ostatní smysly se opravdu nemýlily. Seděl na pláži, pod ním písek, před ním moře. Normálně by byl nadšený, ale ničilo to fakt, že neměl tušení, jak se sem dostal. A kolem nikdo nebyl. Prohrábl si vlasy, plně písku mimochodem a rozhlížel se dal. Až dokud neuviděl, jak se nedaleko rýsuje něčí postava. Vcelku drobná. A dlouhé vlasy. Rozhodně žena. Takže se okamžitě vyhoupl na nohy. Sám nevěděl proč. Oklepal ze sebe písek a doslova se k postavě ženy rozběhl. Ačkoli byla šance, že to byla jen halucinace, protože mohl být dehydratovaný, prostě běžel k ní.
Post by Lucille Maddison Adams on Apr 21, 2018 12:29:17 GMT
Jej kroky boli veľmi, veľmi malé... to bolo zrejme kvôli smädu a miernej vyčerpanosti, alebo skôr nechuti sa hýbať, čo samozrejme súviselo s tým smädom. No nebola tu žiadna voda, ktorou by si mohla Mad pomôcť. Žiadna rieka, jazierko, či iný typ pitnej vody. Len more a to by zrejme moc nepomohlo... Tak sa jednoducho nútila ísť ďalej a dúfala, že po ceste... niekam, na niečo narazí. Predsa len to tu nemohlo byť bez normálnej vody... alebo? Nie, určite nie. Z jej úvah ju vyrušil vzdialený zvuk a pôsobil tak, akoby bol stále bližšie a bližšie... bolo to ako presypávanie piesku, alebo niečo také. Hneď jej doplo, že to budú kroky po piesku. Ale boli rýchle. Čiže beh. Otočila sa smerom odkiaľ to šlo a uvidela postavu, ktorá sa vážne stále približovala. Bol to nejaký chalan. Aj napriek diaľke vedela, že ho nikdy nevidela... jedine, že by sa s ním spoznala počas toho časového úseku, ktorý si z nejakého divného a záhadného dôvodu nepamätá. No aj o tom mala isté pochybnosti. No aspoň tu nebola sama. Oveľa radšej bola, keď mala niekoho pri sebe... kľudne aj úplne neznámeho človeka... ako v tejto situácii. Stále lepšie ako nič. Samota ju vždy zneisťovala a jednoducho ju nemala moc v láske. Stále však nevedela či beží za ňou, alebo je to len náhodný okoloidúci a tento ostrov alebo pobrežie je normálne obývané... No dovolila si spoľahnúť sa na to, že to čoskoro zistí.
Post by Laramée Aalt Jacques on Apr 21, 2018 12:55:42 GMT
Nejprve běžel rychle, jak nejrychleji mohl. A rychlost nebyla jeho silnou stránkou, ani když byl pořádně najezený i napitý. Takže si nejspíš umíte představit, že to v momentálních podmínkách zrovna nejrychlejší nebylo. Navíc se to ještě zhoršovalo. Výdrž pro něj sice nikdy nebyla problém, ale také měl pocit, že každou chvíli prostě odpadne. Opravdu byl dehydratovaný, ale pomyšlení na to, že je to možná opravdu nějaká osoba a ne jen výplod jeho unavené mysli, ho nutila běžet dál. Jeden z faktorů jeho pomalého a zpomalujícího běhu byl samozřejmě také písek, jelikož se mu při každém novém kroku zakrývaly nohy do země a měl pocit, že stále níž a níž. Ale ačkoli neměl tušení, co vlastně řekne nebo co udělá, až se ke svému cíli dostane, běžel. Nezastavil se, dokud k ní nedoběhl. A už to byl malý důvod k radosti. Byl si tak nějak jistý, že kdyby to byla jen halucinace, nejspíš by ani nedoběhl. Jakmile zastavil, zhluboka vydechl a zapřel ruce o kosti pánve. Nebo o okraj kalhot, kdo ví, je to fuk. Opravdu neměl vymyšlené, co řekne až doběhne. Hlavně proto, že si nebyl jistý, jestli vůbec doběhne. Takže tam jenom stal, udýchaný a hleděl na tu ženu. Vlastně dívku. Dost možná byla ještě mladší než on, netroufal si hádat. Ale kdyby opravdu byli na ostrově, měl za to, že by měl lepší šance na přežití. A to bylo ono, rozhodl se zeptat na to, co vlastně o tomhle místě ví ona. On sám totiž nevěděl nic, kromě faktu, že je všude písek a za ním slaná voda. "Pevnina nebo ostrov?" vypustil ze sebe mezi dechy a na tváři se mu objevila grimasa smíchaná z téměř naprostého vyčerpání, strachu i zvědavosti.
Post by Lucille Maddison Adams on Apr 21, 2018 13:09:13 GMT
Chvíľočku to trvalo, no nakoniec k nej dobehol. Takže predsa šiel za ňou. Všimla si, alebo skôr bolo zcela očividné, že ten beh ho zmohol viac než trochu. No to moc neriešila... Chcela vedieť či vie niečo viac, no aj táto jej malilinká nádej zhasla pri jeho otázke. Takže na tom bol asi podobne ako ona. Ale len asi. ,,Aj mňa teší" povedala s miernym úsmevom. ,,No... obávam sa, že ti nepomôžem. Nemám tucha čo to je zač, kde to vlastne som, ako som sa sem dostala a ani prečo" povedala rýchlo za sebou aby mu tak ušetrila otázky, ktoré by možno mohli nasledovať. Všetko to hovorila s úsmevom a bez náznaku strachu alebo čokoľvek podobného. Všetko čoho by sa mohla báť alebo obávať tak nejak potlačila, pretože keby nie, zrejme by sa zakopala pod zem a dúfala, že ju nikto a nič nenájde, pretože nepatrí zrovna medzi tie nebojácne a odvážne osoby. Aj keď... teraz keď je tu on by sa mohla cítiť o niečo bezpečnejšie, no aj to bolo velice otázne, keďže sa vôbec nepoznali a vôbec by sa nedivila, keby ju hodil nejakej šelme, ktorá by sa tu mohla objaviť a naháňať ich. Táto myšlienka sa Mad vôbec nepáčila a preto radšej ostala pri možnosti zahnať všetko zlé, čo by sa mohlo stať, do úzadia, aby na to nemyslela, lebo inak by asi zošalela od strachu a beznádeje.
Post by Laramée Aalt Jacques on Apr 21, 2018 13:30:50 GMT
Ještě než se dočkal odpovědi, stihl si ji prohlédnout, tentokrát už pořádně. Hubená, rozhodně menší než on, blonďatá a zúčtování, ačkoli pěkná tvářička. Kdyby byl kanibal, hned by ji jako pomůcku k přežití zamítl. Naštěstí pro ni, a snad i pro něj, kanibal zatím není. Zatím, protože by opravdu velice rád přežil a dostal se domů. Ještě nevěděl jak se domů dostat, ale přijde na to, když o tom začne přemýšlet. Momentálně o tom nepřemýšlel, teď měl v hlavě příliš zbytečných otázek a věci. Ale až se dostane do klidu a trochu se napije, zase začne uvažovat normálně, racionálně. Každopádně se dočkal odpovědi. Kterou samozřejmě vůbec nechtěl slyšet. Možná by byl i za lež rád. Ale očividně ani jeden z nich neměl nejmenší tušení, co se děje. Na to se vlastně ani nestačil zeptat, protože odpovídala rychleji, než se stačil ptát. Což jo nejen děsilo, ale propadalo mu to neskutečně otravné. Na druhou stranu, byla pravda, že ušetřili čas. Což vlastně nemuselo být vůbec tak dobré, jak to zní. Jestli je to ostrov a budou tu dlouho, měli by čas ztrácet, aby jim utíkal. Jinak by se mohli zbláznit. Nad tímhle přemýšlel, místo plánu na cestu domů. "Říkala jsi těší mě, ale mám pocit, že jsi neřekla jméno." poznamenal už o něco klidněji a méně udýchaně.
Post by Lucille Maddison Adams on Apr 21, 2018 13:40:45 GMT
Mlčal. Mad odhadovala, že rozmýšľa... asi nad celou touto situáciou. Tak ho nerušila. Ona nad tým neuvažovala. Niekedy je lepšie neuvažovať a byť tým hlúpym, pretože hlúpi sa zbytočne nestresujú a vyviaznu živí vďaka tým, ktorí to celé premysleli. A presne toto bol ten moment, kedy bolo lepšie nad tým nerozmýšľať. Niežeby bola naozaj hlúpa. Práve naopak. Ale teraz jednoducho chcela len vypnúť a tváriť sa, že je všetko ako má byť, pretože keby nad tým začala rozmýšľať a poprípade by začala hľadať východisko, zrejme by tok svojich myšlienok už nezastavila a jej myšlienkové pochody neboli vždy zrovna to, čo chcela. Potom ticho prerušil. Mad chvíľu uvažovala, či mu svoje meno prezradí. Niežeby to nebolo jedno, ale predsa len ani on nepovedal to svoje. ,,Tvoj pocit je veľmi správny..." povedala napokon stále s úsmevom. ,,No ty si mi tiež neprezradil ani svoje meno a ani si nepovedal, že ťa teší" dodala ešte. Medzitým si ho celého prešla pohľadom. S ním by bola jej možnosť na prežitie rozhodne väčšia, takže Mad sa rozhodla, že sa od neho nepohne ani na krok dokým nenájde niečo bezpečnejšie. Koľká to smola pre chudáčika chalana, ktorý ju teraz bude mať na krku.
Post by Laramée Aalt Jacques on Apr 21, 2018 13:56:04 GMT
Ne, že by ji její jméno nějak zajímalo. Vlastně jo nepotřeboval, ani nechtěl vědět. Prostě nejspíš jen potřeboval něco říct, aby nezačal panikařit v tichu. Ne, že by kdy bůhvíjak panikařil, na to nebyl stavěný. Vždy se s realitou prostě srovnal. Ale nechtěl ticho. Nejspíš. Popravdě sám neměl tušení, proč vlastně po opravdu špatně zodpovězených otázkách, které nebyly ani položené nějak v konverzaci pokračoval. A ona v ní pokračovat asi také nechtěla. Ale proč odkládat, co už začal. V nejhorším případě se hodí bude držet a on ji bude moct využít jako lidský štít. Nebyla žádná správná ani špatná možnost. "Neprozradil, protože nejspíš brzo umřeme." začal, snad trochu pesimisticky, ale takový už byl. "Takže je to zbytečný." pokračoval. Měl dojem, že by to nemusela úplně pochopit. Rozhodně se zatím nejevila jako Steven Hawking. Nejevila se já génius, ale ani se nejevila jako mrtvá. Takže to z jeho strany byly smíšené pocity. "A neřekl jsem, že mě těší, protože mě netěší." asi už se začínala projevovat jeho apatie. Nebo přinejmenším přílišná upřímnost.
Post by Lucille Maddison Adams on Apr 21, 2018 14:06:54 GMT
Pri jeho odpovedi prevrátila očami. ,,Rodený optimista, čo?" povedala ironicky. ,,Tým pádom ti je však na nič aj to moje" povedala s myknutím pliec. Jeho nasledujúcu vetu si vôbec nebrala k srdiečku. Vlastne jej bolo to čo povedal úplne ukradnuté rovnako ako on. Jediné čo chcela, bolo prežiť. A vypadalo to tak, že on chce to isté. Teda asi. Keďže už nemala čo viac povedať, otočila sa opäť smerom k lesu a opäť vykročila smerom vpred. Chcela sa držať pri ňom, ale nevypadalo to tak, že on by sa mal k nejakému činu, takže zrejme musela ísť prvá ona, aj keď si nebola vôbec istá tým, že ju bude nasledovať. Jej plán bol nájsť vodu, aby tu niekde neodpadla od dehydrácie, pretože potom by už určite neprežila. A na pláži rieka, potôčik alebo jazero určite nebude, zatiaľ čo na lúke ktorá sa rozprestierala medzi plážou a lesom to vyzeralo nádejnejšie a v lese ešte viac nádejne. Síce sa jej vôbec nechcelo hýbať, ale bez toho sa k vode nedostane. Dokonca sa donútila k normálnym krokom a nie len k takým maličkým ako pred tým. Vážne dúfala, že niečo nájde. Alebo že nájde ešte niekoho, s trochou šťastia priateľskejšieho ako je tento tu a hodilo by sa aj, aby niečo o tomto mieste vedel a mal vodu.
Post by Laramée Aalt Jacques on Apr 21, 2018 14:17:53 GMT
Jen pokrčil rameny. Měla pravdu, nepotřeboval znát její jméno, stejně jako ona nepotřebovala znát to jeho. Mimochodem, kdyby pokrčila rameny ještě jednou, pokrčil by jimi i on a pak by se začal smát, protože by tam stáli jako blbci a krčili rameny, jako by to byl nějaký jejich tajný jazyk. To mu taky létalo hlavou. Místo toho, aby přemýšlel jakým způsobem vlastně hodlá přežít. Ale ona už rameny ani nehnula, vlastně se někam rozešla. A v tu chvíli si nebyl vůbec jistý, co má dělat. Protože tak na devadesát procent věděl, že chtěla, aby za ní šel. Byl to dobrý nápad, někam jít, ale rozhodně nebude dělat něco, co po něm chce naprostá cizinka. A ještě k tomu vcelku nepříjemná. Ale nakonec se rozešel. Jen jinam, kam ona. Ona si to nasměrovala někam do lesa a on šel někam dál podél pláže. Vlastně se do lesa také dostane, ale jinde, než ona. A už to se počítá.
Post by Lucille Maddison Adams on Apr 21, 2018 14:37:49 GMT
Kroky ktoré počula, samozrejme okrem tých jej, sa vzďalovali. Takže šiel inou cestou. Očividne je poriadne tvrdohlavý... a aj napriek tomu však Mad chcela ostať pri ňom. Síce bol tvrdohlavý, nepríjemný a kto vie čo ešte všetko, stále na to všetko nechcela ostať sama, keď nemusela. Tak sa rozbehla za ním a keď už bola pri ňom, skočila mu na chrbát, kde sa samozrejme zachytila tak, aby nespadla a aby ju ani on zhodiť nemohol. Bola od neho omnoho nižšia a celkovo menšia, nehovoriac o tom, že on mal na rozdiel od nej aj nejaké svaly... takže to čo spravila, mu veľa škody narobiť nemohlo. Aj keď možno je aj on vyčerpaný, alebo skôr smädný ako ona, ale bude to musieť proste zvládnuť. Neplánovala byť zavesená na jeho chrbte nejak dlho, ale aspoň chvíľku, kým ju nedonúti nejakým spôsobom zliezť. No mal proste tú smolu, že Mad stretol práve vtedy, keď sa nikto iný v okolí nenachádzal a tým pádom sa stal jej jediným záchytným bodom.
Post by Laramée Aalt Jacques on Apr 21, 2018 15:53:03 GMT
Šel sám opravdu jenom krátkou chvíli. Nejprve myslel, že bude sám, dokud nepotká někoho nového nebo dokud jo zase nenajde tahle blonďatá. Pak za sebou uslyšel rychle kroky. Chtěl se otočit, ale to už bohužel nestihl. V tu chvíli si nebyl jistý, kdo mu přistál na zádech, ale rozhodně by to neudělal někdo, koho v životě nepotkal na místě, jako je tohle. A upřímně nebyl zrovna zvědavý, kdo to byl. Někdo mu právě z nenadání přistál na zádech a ačkoli slyšel kroky, nebyl na to připravený. Nebezpečně se zaklonil a trochu mu zakolísala kolena, ale z nějakého zázračného důvodu sebral dostatek síly na to, aby to dokázal vyrovnat. A tím překvapil sám sebe. Takže otočil hlavu k dotyčnému, jak jen to šlo. A byla to blonďatá. Že jo to nepřekvapuje. "Vylekal tě racek?" nebyli dost blízko k lesu, aby mohl říct zajíc. A upřímně si nemyslel, že by se na pláži kdy nějaký objevil. Takže zvolil racka. Když se řekne pláž, vždycky si představí racka. Kterého tady ovšem neviděl ani jednou. Zatím. A co se týče zátěže na zádech, vážně se jí potřeboval zbavit, protože už ji déle nést nevydrží "Chápu, že máš pocit, že jsi modelka, ale tvoje váha tomu opravdu nevypovídá." nedá se říct, že ji naznačil opatrně, aby slétla, ale naznačil.
Post by Lucille Maddison Adams on Apr 21, 2018 16:04:05 GMT
Po chvíli sa k nej otočil a aj naďalej pokračoval vo svojom nie zrovna milom správaní, no to nebolo nič čo by dokázalo Mad zastaviť, alebo skôr nič, vďaka čomu by ste sa jej boli schopní zbaviť. ,,Síce nie som najodvážnejší človek na svete, ale nie som na tom až tak zle, aby ma vystrašila čajka..." povedala s chvíľkovým zachmúrením, ale to bolo o chvíľku na to už preč. Ďalšie slová opäť neboli nič milé, ale tak ako pred tým, ani teraz si ich nejak nebrala k srdiečku. Aj napriek jeho nepríjemným slovám mu však Mad vyhovela a zliezla z neho. ,,To bolelo..." povedala ironicky, keď už pevne stála na svojich nohách. Jasné... mohla namiesto toho povedať nejakú hnusnú vec voči nemu, ale po prvé, nechcela si robiť nepriateľov a ani to nemala vo zvyku a po druhé, by to určite bral asi tak vážne ako ona zobrala tie jeho slová. ,,Ešte stále mi nechceš prezradiť svoje meno?" skúsila to znova, aj keď očakávala zápornú odpoveď. Ale za pokus nič nedá.
Post by Laramée Aalt Jacques on Apr 21, 2018 16:23:04 GMT
Svůj pohled zase obrátil před sebe. Ne, že by mu vadil nějaký oční kontakt, jestli se tomu tak vůbec dalo říkat, ale tahle poloha krku mu byla opravdu nepříjemná. Nejspis by bylo pohodlnější ji chytit, aby se mu tolik nezarývala do těla, ale opravdu chtěl, aby slezla. Chtěl to asi tak, jako se chtěl napít. Takže opravdu hodně. K tomu vlastně už ani přirovnání není, prostě chtěl opravdu hodně něco k pití. Nehledě na to, že to i potřeboval, aby tady vůbec přežil. Ale aspoň nebylo moc velké horko, možná se to ještě změní, ale právě teď bylo vlastně docela chladno, ačkoli slunce svítilo. A pak už konečně seskočila. Aby nebyl tak strašně nezdvořilý, otočil se čelem k ní. "Neboj, počítám, že tady zhubneš." odvětil jednoduše, ale opět naprosto upřímně. Ačkoli to měl být vlastně spíš vtip, měl pravdu. Jestli budou přežívat na bobulích, v kterých se nevyzná, buď zemřou nebo opravdu hodně zhubnou. Jako by to někdo z nich potřeboval. "Uniká ti kouzelné slovíčko." řekl, ale na tváři měl vlastně neutrální výraz. Od chvíle, co k ní poprvé přiběhl a ona jo zklamala svou odpovědí, se tak tvářil. "Abrakadabra to opravdu není." podotkl, jen aby se ujistil, že nebude začínat s tak profláklým vtipem a jeho náladu tam snížila až pod bod mrazu.